Politický pat v Turecku

UPOZORNĚNÍ: Názor autora/autorů se nemusí shodovat s názorem redakce EurActiv.cz

CafeBabel.com

Po tom, ako vyhlásil turecký ústavný súd prvé kolo prezidentských volieb za neplatné, čakajú krajinu 22.7. predčasné parlamentné voľby s cieľom vyriešiť krízu, ktorá nastala.

„Nechceme za prezidenta imáma.“ Tak znel jeden zo sloganov skandovaných Turkami, ktorí sa 14.4. zúčastnili protestného pochodu ulicami Ankary. Prečo? Turecko si chce zachovať sekularizovanú formu štátu a odmieta islamsko – konzervatívnu vládu premiéra Recepa Tayyipa Erdogana.

Štyri dni predtým oznámil 53 – ročný premiér oficiálne „prekvapujúcu kandidatúru“ svojho „brata“, 56 – ročného verného člena umiernenej islamistickej strany Spravodlivosť a rozvoj (AKP) a aktuálneho ministra zahraničných vecí, Abdullaha Gülla.

Napätá situácia, ktorá sprevádzala oficiálne nominácie prezidentských kandidátov stanovených na obdobie 16.-25.4., sa ešte stupňovala. Stav súvisí s extrémne konzervatívnym postojom Erdogana v laickom štáte, ale taktiež so špecifickým inštitucionálnym usporiadaním štátu.

Zbaviť volebný systém omylu

16.5. opustí po vypršaní sedemročného mandátu úrad aktuálny laický turecký prezident Ahmet Necdet Sezer. Národné zhromaždenie malo k dispozícii štyri kolá na zvolenie jeho nástupcu. V prvých dvoch voľbách je potrebná dvojtretinová väčšina, zatiaľ čo v treťom kole stačí absolútna väčšina.

Tento postup však nepriniesol žiaden výsledok, takže dvaja najsilnejší kandidáti sa stretnú v poslednom kole.

Vyvstáva ale otázka transparentnosti a legitimity celého systému. Poskytnutý zoznam kandidátov viedol k vzniku atmosféry v duchu „politiky v štýle pokru.“ Diskusie viedli viac k taktickým nomináciám a k strategickému načasovaniu než k problémom čakajúcim na vyriešenie.

Turecký systém sa podobá talianskemu parlamentnému systému, ako ukazuje nominácia i priama voľba 83 – ročného komunistu Giorgia Napolitana na poslednú chvíľu v máji 2006. Pre porovnanie, v Nemecku sa pri príležitosti voľby prezidenta schádza špeciálne Federálne zhromaždenie zložené zo zástupcov parlamentu a zástupcov jednotlivých spolkových krajín.

Prvé kolo tureckých prezidentských volieb v piatok 27.4. opozícia bojkotovala, pretože odmietla pripustiť možnosť zvolenia kandidáta AKP  Abdullaha Güla. Druhé kolo sa malo uskutočniť 2.5.2007, ale premiér Erdogan v ten deň navrhol zmenu ústavy. Podľa tejto novely by hlavu štátu volili priamo tureckí voliči  a to na kratší 5 – ročný mandát.

Gül : kontroverzné korene

Je pravda, že premiérov chránenec mal iba malé šance uspieť aj napriek faktu, že ich spoločná strana AKP disponuje pohodlnou dvojtretinovou väčšinou parlamentných kresiel. Abdullah Gül je považovaný za umierneného islamistu a jeho kritici stále upozorňujú na jeho netypickú politickú minulosť. Študoval v Spojenom kráľovstve a následne sa v pozícii ministra zahraničných vecí zaslúžil významnou mierou o zrýchlenie perspektívy vstupu Turecka do Európskej únie.

Predtým, než sa stal členom AKP, zvolili ho v rokoch 1991 aj 1995 do parlamentu za Stranu blahobytu. Túto koalíciu, tradične považovaná za islamistickú, viedol bývalý premiér Necmettin Erbakan.

V roku Güla zvolili pre zmenu ako kandidáta Strany zelených, ktorú ale v roku 2001 zakázali pre jej protiústavnosť. Až následne vytvorili Gül a Erdogan stranu AKP. V očiach laikov je fakt, že manželky oboch nosia moslimskú šatku, symbolom konzervatívnosti oboch lídrov.

Predseda CHP, 59 – ročný Deniz Baykal, taktiež kritizoval Gülovu kandidatúru. Suverénna väčšina AKP v Národnom zhromaždení však sociálnym demokratom znemožnila postaviť vlastného kandidáta. Ešte pred postavení kandidátov 13.4., prejavil Sezer svoje obavy v prejave na Tureckej vojenskej akadémii tvrdiac, že „základy tureckého politického režimu nikdy nepoznali rovnako veľké ohrozenie ako je tu dnes“. 

Armáda, ktorá je na základe Kemalovho dedičstva druhým garantom inštitucionálneho usporiadania, súhlasí s týmito obavami.

12.4. oznámil Mehmet Yasar Büyükanit, veliteľ ozbrojených zložiek, novinárom, že budúci prezident musí byť „niekto, kto úprimne rešpektuje republikánske princípy a nie len niekto, kto takéto pocity predstiera.“

Hoci sa Sezer stal pred siedmymi rokmi prezidentom vďaka absencii výraznej väčšiny, jeho hlavnou devízou bola jeho schopnosť kompromisov.  Gül sa nemôže oprieť o podporu svojich politicky blízkych ani o voličov. A už vôbec ho nemôže považovať za strážcu sekularizovaného Turecka.